Pedagógovia a zmárnený život

     S výčitkami svedomia a s Peťkovým menom na perách budem asi aj umierať. Uplynulo odvtedy takmer šesť rokov, no neprejde deň, aby som si na to úbohé chlapča nespomenula. Mohla som zabrániť tomu, čo sa stalo, no ja som bola slaboch, nedokázala som protirečiť svojmu nadriadenému a podpísala som sa pod hrozný čin. O to viac ma to kvári, že už sa necítim byť povolaná na profesiu pedagogičky, v ktorej som napriek tomu zotrvala.

 Bola som triednou učiteľkou na strednom odbornom učilišti, vtedy, pred tými desiatimi rokmi, druhákom. Do triedy prišiel cintľavý chlapec s vyplašeným pohľadom a hľadal si miesto, kam by sa zašil, aby nebol nikomu na očiach. Tušila som, len čo som ho prvýkrát videla, že je to skromné chlapča, ktoré vyrastá v biednych podmienkach. Nebola som ďaleko od pravdy. O Peťka sa starala iba jeho mama, ktorá ovdovela krátko po tom, ako priviedla na svet jediného syna. Celé roky žila v prostredí, ktoré nebolo vhodné na výchovu detí. Pomohla jej rodina, a tak sa predierala životom, ako vedela. Keď Peťko skončil základnú školu, presťahovali sa do nášho mestečka. Chlapec chodil najprv na jednu školu, ktorá bola na opačnom konci mesta, no nebol tam spokojný a mama sa rozhodla, že ho prehlási k nám.

A tak som ho uvítala v chlapčenskej triede, v ktorej bolo toľko nezbedníkov, koľko by sa mi nepodarilo dať dohromady, aj keby som ako chcela. Len čo som Peťka posadila do druhej lavice v strednom rade, už aj sa na neho sypali urážlivé poznámky od spolužiakov. Okríkla som ich, ale skúste si vydobyť autoritu u dospievajúcich chlapcov, ktorí sa s pubertou nezmestia cez dvere. Zvýšila som hlas, ba som aj pravítkom buchla po stole, no tí sa len smiali a príval poznámok na adresu ich nového spolužiaka zmohutnel. Peťko sklopil zrak a začal sa prehrabávať v školskej taške.

-Chalani, vyberá pre náš žranicu! Mamička mu určite nabalila poriadnu desiatu. Veď sa na neho pozrite, ten by sa zlomil v páse, keby zafúkal silnejší vietor, čo poviete?, vykrikoval cez hodinu fyziky Andrej, jeden z tých „vydarenejších“. Napomenula som ho, povedala som mu, aby šiel k tabuli a odpovedal mi na pár otázok. Pochopiteľne, nevedel nič. Keď som mu zapísala nedostatočnú do klasifikačného hárku, len mykol plecom a keď prechádzal okolo Peťkovej lavice, zapichol mu do nej kružidlo. Tvárila som sa, že nič nevidím. Pomyslela som si, však to chlapcov prejde. Ale keď som zistila, že Peťovi spolužiaci pravidelne kradnú desiatu, že ich musí oslovovať „Pán môj“, že musí na požiadanie robiť sochu, pochytil ma jed. Ako inak, všetko inicioval Andrej. Pohrozila som mu, že si predvolám rodičov, že dám návrh na zníženie známky zo správania, no on sa len uškrnul a precedil pomedzi zuby, že či vraj viem, kto je jeho otec. Nevedela som to, ani ma to nezaujímalo. V jedno dopoludnie som našla Peťa strnulo sedieť na školskom múriku. Keď ma zbadal, celý sa zhrbil do klbka, akoby sa chcel stať neviditeľným. Spýtala som sa ho, čo tam robí,  veď je vyučovacia hodina slovenčiny, no on len pokrčil ramenami a vtedy som zbadala skupinku chlapcov, ktorí zašľapovali ohorky cigariet. Pochopila som, že ich strážil, že dával pozor, či niekto nejde. Donútili ho blicovať z hodiny, ktorú mal, mimochodom, veľmi rád, pretože sám písal básne. To som sa dozvedela, keď mu spolužiaci ukradli notes a nahlas, pred celou triedou, za Peťkovho snaženia získať späť, čo je jeho, čítali jeho poéziu. Jeho básne boli odrazom krehkej duše. To som pochopila, keď som si prečítala pár ukážok z jeho tvorby. Zatiaľ som nič neriešila, ale keď som videla, ako ho chalani po vyučovaní tlčú, ako mu berú z peňaženky peniaze, vybehla som na nich. Rozpŕchli sa a ja som zo zeme  dvíhala ufúľaného, zahanbeného a rozhnevaného Peťa. Ani sa mi do očí nepozrel.

Rozhodla som sa konať. Zašla som za riaditeľom školy a povedala mu, aký mám v triede problém.

-Takže vy tvrdíte, že za všetkým stojí Andrej. Viete vy, pani kolegyňa, prísne a karhavo sa na mňa pozrel riaditeľ, čo robia jeho rodičia? Kto je jeho otec?

-To mi je jedno, pán riaditeľ, odvetila som a odhodlane sa mu pozrela do očí.

-Ale to by vám nemalo byť. Andrejov otec sponzoruje našu školu. Keby nebolo jeho, možno by dávno došlo zlúčeniu s inou školou a ani vy, ani ja, by sme tu nemuseli byť, ďobol ma prstom do kľúčnej kosti, až som ustúpila o krok dozadu.

-Ale, pán riaditeľ, to predsa nemôžeme takto nechať. Tí chlapci si vybíjajú nahromadenú energiu a svoje zlé vychovanie na ...

-Už vám beží hodina fyziky, kolegyňa, poťukal si riaditeľ po sklíčku hodiniek, okamžite si staňte za katedru a neunavujte ma nezmyslami. Sú to len chlapci!

Vyšla som von z riaditeľne a ďalších pár mesiacov som čušala. Vedela som o tom, že Peťovi spolužiaci pokračujú vo svojej záľube, týraní a šikanovaní, no tvárila som sa, že nič nevidím a nič nepočujem. Riaditeľ mi nedal odvtedy, čo som sa objavila u neho, odmeny, prísne a výstražne si ma premeriaval od hlavy po päty, len čo som sa objavila v jeho blízkosti. Zavesila som si na ústa zámku a pomyslela si, že asi bude najlepšie, keď nebudem hasiť, čo ma nepáli. Nikdy si neodpustím, že som vtedy takto rozmýšľala. Keby som urobila čosi... povedzme by som zašla aj na vyššie miesta, ako je riaditeľňa školy, s Peťom by sa nič nestalo a jeho mama by sa dnes tešila zo syna.

Bolo to na jar, keď sa zistilo, že niekto ukradol športové náčinie z telocvične. Zopár činiek, posilňovacích nástrojov a koženú futbalovú loptu. Z krádeže obvinili spolužiaci Peťa. Riaditeľovi stačilo, že to povedal Andrej, ako videl Peťa kradnúť, ako si odnášal veci z telocvične a viac mu nebolo treba. Ešte si vypočul pár Andrejových prisluhovačov spomedzi chlapcov a rozhodol sa pre prísny trest. Podmienečné vylúčenie a vrátenie ukradnutých vecí do školy.

Vedela som, že čohosi takého nie je Peťo schopný, a tak som zašla za jeho matkou. Sedeli sme v skromnej, ale útulnej izbe a čakali na príchod Peťka, ktorý mame povedal, že išiel na školský dvor.

-Viete, môj syn nemôže vrátiť niečo, čo nevzal. Je to nespravodlivé. Peťo je totálne na dne. Rozmýšľam, že od budúceho školského roka ho dám do inej školy. Ešte tri mesiace musí vydržať a potom..., smutne sa usmiala Peťova mama a ja som sa nedokázala ponúknuť dobre vyzerajúcou jablkovou štrúdľou. Obe sme sa pozerali na hodinky. Čas plynul a ja som sa zodvihla na odchod.

-Prepáčte, ale budem musieť ísť. Musím zájsť za chorou mamou. Nakúpiť jej, čosi navariť. Keď príde Peťo domov, budete taká láskavá a dáte mi vedieť, že je v poriadku?, nadiktovala som jej mobilné číslo a neuvedomila si, že ak mi bude volať z pevnej linky, bude ju to čosi stáť. Odišla som teda k mojej matke a keď som vymiešala cesto na koláč, zazvonil mi mobil. Zamúčenými rukami som ho zodvihla a ozval sa v ňom srdcervúci plač.

-Peťko... môj Peťko... je mŕtvy. Obesil sa v lese...

Mobil mi vypadol z ruky. Kľakla som si na zem a nebola som schopná jediného slova. Hlas na druhej strane hrozne nariekal.

-Idem za vami, povedala som a vypla som mobil.

Keď som odišla od šokovanej mamy, ktorá sa ma spýtala jediné, ako to, dcérka, že si takí mladí ľudia berú životy?, nevedela som, čo urobím. Čo poviem matke syna, ktorý bol pre ňu centrom vesmíru. Keď som prišla do jej bytu, práve ju vynášala záchranka. Peťkova mama sa pomiatla na rozume a do dnešného dňa je umiestnená v psychiatrickom ústave.

-A čo ja vari môžem za to, že chlapec bol psychicky zle vybavený? Jeho matka nás mohla upozorniť na to, že je labilný. Nevídali, ešte ste, kolegyňa, za svoju prax azda nezažili nejaký ten náznak šikanovania?, oboril sa na mňa riaditeľ a ja, neviem, kde som vzala tú odvahu, ale vypálila som mu facku cez celú hlavu. Stálo ma to miesto. Rátala som s tým. V škole, kde kraľuje taký prisluhovač „mocných“, som viac zotrvať aj tak nechcela. Keď som zostala chvíľu nezamestnaná, zoradila som si všetky myšlienky. Nesedela som doma, ale často som stála nad hrobom svojho žiaka, ktorého som neuchránila pred inými, proti ktorým nedokázal bojovať. Vedela som, že jeho mama nemôže chodiť na cintorín, chodila som teda aj za ňu. Raz som ju navštívila v liečebni. Sedela pod rozkvitnutou čerešňou a upierala zrak kamsi do neznáma.

-Bola som za vaším synom, povedala som, no ona ani obrvou nepohla, veľmi ma to mrzí. Veľmi ma bolí, že som nedokázala urobiť viac pre vášho Peťka. Neviem... neviem... čo by som..., zasekla som sa, pretože som nevedela, čo ešte povedať. A už vôbec som nevedela, ako budem žiť s týmto biľagom na duši. A odpoveď som nenašla dodnes.