Nemám kedy
Kúpele v malom mestečku sa stali populárne. Nielen liečebnými účinkami rôznych procedúr, ponukou akciových pobytov, ale aj zlepšujúcimi sa službami. V napohľad ospalom mestečku môžete na prechádzkach stretnúť ľudí, ktorí sa sem opakovane a radi vracajú. Príjemná dáma Alica je jednou z nich. Pobyt si objednáva ako samoplatca a je tu už ôsmy krát. Týždeň v kúpeľoch ju zrelaxuje, objedná si procedúry, aké jej podľa rady lekára vyhovujú, súkromie má v samostatnej izbe, spoločnosť v jedálni a vôbec sa nenudí, v tomto termíne sa tu stretávajú viacerí stáli klienti z rôznych kútov nielen Slovenska, kuchyňa je tu vynikajúca, v kaviarni robia skvelé presso, pani Alica ten týždeň berie ako relax nielen pre telo, ale aj pre dušu. Netúži po exotike, jej voľba týždennej zimnej dovolenky je už pár rokov natoľko jasná, že sa jej ani nechce ochutnať atmosféru povedzme iných kúpeľov. Zdravotný aj iný personál sú ako jej dobrí známi, mnohých pozná po mene. Skrátka viem, do čoho idem, smeje sa, nie som fanúšikom nečakaných prekvapení.
Pani Alica je pestovaná dáma a oceňuje, že kúpeľný dom myslí na ženy aj skrášľovacími procedúrami. Nikto by jej nehádal šesťdesiatku. Srší optimizmom a len tak do ucha šepne, neznášam tie ufňukané baby, či chlapov, ktorí nevedia načať inú tému v debate, ako choroby a veru od takých ľudí ja utekám kade ľahšie. No ja som taký živel, že keď príde do domu živá kapela, ani nečakám na vyzvanie do tanca. A hneď sa pridajú ďalší. No nech tu mám svojho muža, ten by sa naisto prepadol od hanby. Viete, on je taký zádumčivý vedecký pracovník a uznajte, po toľkých rokoch manželstva máme obaja nárok oddýchnuť si od seba. Neľakajte sa, žiadna manželská kríza. Pani Alica napriek šesťdesiatke a dvom dávno dospelým deťom stále pracuje na dosť dôležitom mieste a – smeje sa, domácnosť mám tip-top a dosť často som schopná nachystať aj teplú večeru, uznajte, nemám nárok trošku sa tu vyblázniť? Dopoludnia procedúry, po obede šlofík, ale nie viac ako hodinu. Potom pani Alica vychádza von a to v každom počasí. Ak sa niekto pridá, v poriadku, ak nie, žiadny problém. V neďalekej dedine pozná viacerých jej obyvateľov po mene, v nejednej domácnosti už sedela na káve a do uší sa jej dostali aj ságy niektorých rodín. Ľudia si ma celkom obľúbili, zabijem sa?!
Taká je pani Alica. Nie žeby nemala žiadne zdravotné problémy, roky neoklameš, smeje sa. Ale fňukaním a bolestínstvom ich človek neodoženie. Veď sa len pozrite okolo. Vinohrady. V tomto ročnom období sú pravda, akože smutné, odpočívajú, čakajú na jar, ale ich plody sú v pivniciach. A v hajlokoch. Pani Alica sa vôbec netají tým, že na svojich popoludňajších pochôdzkach hajloky neobchádza a že si pohár – dva vínka rada dopraje. Najmä červené miestni vinári robia skvelé. Vy neviete, čo sú hajloky? Tak nech sa páči! Vyrážame!
Pani Alica nás totiž hodlá zoznámiť nielen s hajlokmi, ale aj so svojou spriaznenou dušou. Dá sa povedať, kamarátkou. Narodili sme sa v rovnakom mesiaci, v tom istom roku, ale... Tá babka je odo mňa o celých šesť dní staršia, chichúňa sa. Neuveriteľný príbeh, neuveriteľná baba!
X X X
Počasie nie je najvľúdnejšie, mrholí a uličkou pod vinohradmi sa trúsia kúpeľní hostia. Začujete okrem slovenčiny aj češtinu, nemčinu, maďarčinu. Fungujúcu prevádzku spoznáte podľa dymu, stúpajúcemu z komínov. Testovala som viaceré hajloky, povie pani Alica, ale naj je u Cilky. Dymí sa, má otvorené.
Terasa je v tomto ročnom období pravdaže prázdna. Nad ňou veľký nápis VITAJTE U CILKY. Interiér skromný, ale vľúdny. Z rozžeravených kachlí sála príjemné teplo, pri jednom stole sedia traja muži. Nemci, usmeje sa Cilka, chutí im moje víno, včera som im musela zavolať taxík, aby sa dopravili. S pani Alicou sa Cilka víta ako stará kamarátka. Červené? Ale áno, prirodzene, že nakrájam slaninku aj cibuľu. Na jednom konci neveľkej miestnosti má malú kuchynskú linku, z chladničky vytiahne slaninku a krája, usmeje sa na nemeckých hostí, ktorí ukazujú na poháre, že noch einmal! Ja, ja, moment!
K hajloku sa blížia ďalší štyria hostia, Cilka sa usmieva, myslela som, že v takomto počasí sa nevyplatí ani zakúriť, ale vidíte, títo sú starí známi, z Trenčína, chodia každý rok, možno iba dnes pricestovali do kúpeľov, moji štamgasti, ako tuto Alica!
Fajčiari musia na terasu. Prvý rok, keď som začala, sa mi tu vnútri rozfajčili, no bolo tu ako v poslednej putike, tak reku dosť! Aj hundrú, aj si pochvaľujú, že aspoň menej vyfajčia. Kšefty teda idú? Idú, usmeje sa Cilka, nesťažujem sa. Aj keď mi v dedine povedia, čo ty radšej doma nesedíš, ožranov obsluhuješ! Na také reči Cilka len mávne rukou.
No nemá kedy si prisadnúť k nám. Aj Trenčania pýtajú slaninku. Poviem vám to ja, ozve sa pani Alica.
X X X
Cilka je rodáčka z tejto neďalekej dediny. Život jej teda ruže nepovystieľal. Z chudobnej rodiny, detí šesť, otec sa rád na dno pohárika pozeral a ona ako najstaršia z detí bola od malička zapriahnutá do prevádzky rodiny, kdeže mohla pomýšľať na nejaké štúdiá, hoci veľmi túžila urobiť si maturitu. Od takých dvanástich poznala všetky roboty, ktoré si pýtal vinohrad a záhrada. Za Štefana sa vydala v osemnástich, šťastná, že sa dostane z domu, to bol hlavný motív jej vydaja, aj keď, ako nikdy nezabudne zdôrazniť, napokon sa ukázalo, že urobila správny krok. Štefan bol dobrý, robotný človek a rodina bola preňho na prvom mieste. Cilka najprv pri deťoch, tri ich vychovala a potom si našla miesto v kuchyni miestnej školy a tam veru zotrvala až do odchodu do dôchodku. Áno, postavili si so Štefanom dom, boli to ťažké roky, výhra v športke nie a nie prísť, ale pomaly, aj za manuálnej pomoci rodiny sa im to podarilo, navyše, Štefan bol veľmi zručný, zvládol pri dome mnohé remeselnícke práce, až sa bála, aby sa jej celkom nezodral.
Ale v jednom si postavila hlavu. Dnes to už nie je ako voľakedy, deti sa dobre učia, tak musia ďalej do škôl, keby ona hladovať mala, možno si cez ne chcela naplniť svoj dievčenský sen a Štefan sa teda podvolil. Vydržali dom, vydržia aj štúdiá detí. Veď žili skromne, v chlieve im vždy krochkali aspoň tri prasce, v poli za záhradou si dopestovali zemiaky aj kukuricu, zeleninu, po dvore behali sliepky, chovali aj zajace, do kuchyne toho nebolo treba až tak veľa zaplatiť.
Chlapci obaja vyštudovali ekonómiu, Julka, dcéra, pedagogickú fakultu. Cilka sa nadúvala od pýchy, v ich dedine nebolo takého domu, z ktorého by vyšli traja vysokoškoláci. A páčil sa jej život, ktorý žila. Zásadný sen sa jej splnil a čože už? Ale Štefan nemal pokoja. Postavíme niečo vo vinohrade, hajlok s poriadnou pivnicou, veď kúpeľné domy sú neďaleko, ľudia chodia na prechádzky, v pivnici bude naše víno a skúsime ho ponúkať.
Deti sa rozpŕchli. Najstarší sa oženil, zobral si dievča z Moravy a žije v Brne. Má sa dobre, s dvomi vnučkami prídu dva-tri krát do roka, viac sa im nedá, chodia aj po cudzine, to nie ako my, povie si Cilka. Druhý sa tiež oženil, ale to akosi nevyšlo, Cilke pribudlo trápenie, napokon sa z Košíc vrátil domov a našiel si miesto vo firme v okresnom meste, dochádza. A Julka, to je boľačka, ktorá sa nikdy nezahojí. Učila v meste na gymnáziu a vždy, keď zjari slnko ukázalo teplejšiu tvár, chodila na bicykli a jedného dňa nejaký ožratý blázon do nej vrazil! Namieste bola mŕtva. Mala dvadsaťsedem rokov. Viete si predstaviť tú bolesť, ktorá vošla Cilke rovno do srdca?! Vtedy som ju ešte nepoznala, povie pani Alica a ona sama o tej bolesti nehovorí, ale nosí ju v sebe stále.
Štefan jej zomrel pred piatimi rokmi. Najprv dobudoval hajlok a potom ho začal pobolievať žalúdok a doktori vraj všeličo s ním skúšali, aj v nemocnici pobudol a potom Cilke povedali, že sa tým nič nedá robiť, že CT ukázalo, že rakovina sa rozliezla po celom tele. Pol roka ho opatrovala doma a schudol na kosť, posledné dni už ani nevnímal. Ty tuším ani neplačeš, Cila, veď ti muž umrel! Na také reči vedela Cilka vzdorovito pohodiť hlavou. Čo je koho do jej žiaľu či smútku! Ale teraz bola rada, že hore v dome býva ten rozvedený syn. Nie je tak otupno a pomôže okolo domu a vinohradu. Bude musieť chovať menej, aj tri prasce sú veľa, aj hydinu preriedi. Keď už Štefana niet.
X X X
Mama, ty si sa asi pomiatla, toto nie, toto v žiadnom prípade nedovolím, volal som aj s bratom, to nie, ty si potrebuješ oddýchnuť, dosť si sa nadrela v živote, toto je vec, pri ktorej ti odmietam pomáhať! Tak jej vtedy syn povedal. Ale Cilka má svoju hlavu. Veď si to tak plánovali so Štefanom! Hajlok je postavený, vína dorobia, čo s ním?! To Štefan ho po minulé roky chodil ponúkať, predávať, tam na svadbu, tam na hody, vozil ho po dedinách, takéto kšefty ale nie sú pre ňu. A čo ona? O pár mesiacov končí v školskej kuchyni, na jej miesto si už riaditeľka vyhliadla nejakú mladú, s robotou je v tomto regióne biedne, aj keď kúpele so zamestnanosťou pomáhajú. Čo ona? Zavrie sa na dvore s hydinou, alebo v záhrade s motykou? Celé dni sama so svojimi myšlienkami? Bude sa sama nahlas rozprávať, hoci s nebohým Štefanom a milovanou Julkou, len aby jej hlas neodišiel?!
Postavila si hlavu! Zvládnem to, povedala synovi. Len mi tam povozíš veci. Kúpime stoly, lavice, obrusy, nejakú lacnú kuchynskú linku a riad. Ostatné ja sama! Nikto ma tam nezje, neboj sa. A prihlásila som sa do autoškoly. Nenechám otcove staré auto hrdzavieť, a kto by ma večer odtiaľ vozil? Nechcem teba zaťažovať.
Cilka mala päťdesiatsedem, keď si urobila vodičák. No môžete takúto babu nemilovať, spýta sa pani Alica.
X X X
V hajloku je príjemne, útulne. Cilka očami sleduje svojich hostí, dnes je ich dvanásť. Úsmev jej nemizne z tváre, krája slaninku, oplachuje poháre, napráva kockované obrusy. Podíde k nášmu stolu, ešte nakrájam slaninku? Tamtí Nemci majú u mňa najradšej chlieb s masťou a cibuľou. To viete, po tých vymýšľancoch z kúpeľovej jedálne im chutia takéto obyčajné veci!
Zdravie? Aále no tak, musí poslúchať. Netreba sa až tak pozorovať a jojkať, veď chrbát keď bolí, to je v tomto veku už pomaly normálne. Ale stále na to myslieť?! Viete, človek sa musí stále niečím zapodievať. Chcete poznať môj deň? Ráno vstávam o šiestej, opatrím hydinu, svine, poriadim dom, dačo uvarím, ak treba, nakúpim, už som sa na Štefanovom tátošovi odvážila aj do mesta, v hypermarkete je lepší výber, na obed niečo zjem, medzitým, ak treba poperiem, požehlím, teraz v zime nie je robota v záhrade, tak to mám voľnejšie. A okolo jednej sadám do tátoša a doveziem sa sem. Zakúriť, pripraviť sa na hostí. Slaninku máme svoju, pravdaže, už som myslela, že nebudem toľko chovať, ale keď hostia ju chcú stále, je ako maslo, uznáte, daktorí si aj domov berú, aj klobásy. Veru som si nemyslela, že na staré kolená bude zo mňa krčmárka takpovediac. Na hrubé roboty vo vinohrade si musím najať, aj do záhrady, ale inak... Takto vám poviem, neviem si predstaviť, žeby som popoludní sedela doma, pred televízorom. To by len tá chrbtica vyčíňala! Takto si pohovoriť s ľuďmi, spoznať nových, to je balzam na dušu! A ešte prezradím, okolití hajlokári na mňa aj trošku žiarlia, vystávajú v uličke, lákajú hostí a nemajú horšieho, keď tí utrúsia, hľadáme Cilku! To je, čo?!
Prídete aj nabudúce? Alice sa nepýtam, to je moja kamoška. Vzdelaná žena, z mesta, ale kamoška! Čosi ako rovnaká krvná skupina, my tak zajedno starneme!
Zaplatíme, odchádzame. Pani Alica cestou povie, verili by ste, že Cilka nikdy nebola ani len v Bratislave? Nie raz som ju pozývala. A vždy ma len odbije, nemám kedy, moja zlatá, čo ja zavriem hajlok?!
