Návrat domov

   Takmer som prišla o rozum, keď môj syn odišiel žiť do zahraničia. Márne ma utešoval, že však bude chodiť často domov, vedela som, že je to nezmysel.

Pohltia ho pracovné povinnosti, osobný život a na svoju matku si spomenie akurát na výročité sviatky a na Vianoce. Bolelo ma to o to skôr, že jeho sestra, moja mladšia dcéra si ku mne nikdy nenašla cestu. Ja som sa snažila, ale musím priznať, že moja dcéra bola tvrdým orieškom i pre mňa. Bývala síce so mnou, no skôr by som povedala, vedľa mňa.

Zdedila povahu po svojom starom otcovi, ktorý bol tvrdý ako kameň. Nehovorím, že by nemala srdce, ale vždy bola silným introvertom, ktorý sa zaujímal iba o seba. Keď si našla frajera, zakrátko ho nechala, aby ho vystriedala iným. Keď to šlo takto dookola, požiadala som ju, aby mi už žiadneho chlapca domov nevodila. Iba ak toho, ktorého si vezme za muža. Vysmiala ma, vraj som predpotopná, dnes sa ľudia neberú ani z lásky, ani z vášne, že je to prežitok. A tak som ju nechala. Nech si robí so sebou čo chce.

Ale môj syn, ten bol oveľa citlivejší. A práve preto mi vynadal, že o ňom tak zmýšľam.

-Mami, to si naozaj myslíš, že by som ťa nechcel vidieť aspoň trikrát do roka? Raz prídeš ty ku mne, raz ja k tebe.

-Ale Mirko, ja viem, ako to s mladými chodí. Nájdeš si tam nejakú Francúzku a ja čo? Ako sa s ňou budem dohovárať? Nemal by si predsa len počkať na Alenku? Či si to nerozmyslí?, zabŕdla som, ale keď som videla jeho utrápený pohľad, pochopila som, že som nemala s ňou začínať. Alenka bola synova srdcová záležitosť. Kým sa stihol vyjadriť, kým jej dokázal povedať, že ju miluje, nešťastník jeden, pozvala ho na svadbu. Bol z toho taký zaskočený, že sa dlhé mesiace nedokázal na nič sústrediť.

-Mal som jej to povedať. Celé roky sme sa priatelili. Myslel som si, že to cíti, že si to domyslela a zatiaľ... bola to moja chyba, mama, pohladil ma po vlasoch a ja som sa rozplakala.

-Možno bude naozaj lepšie, ak odídeš, pripustila som, zíde z očí, zíde z mysle.

A naozaj. Môj syn odišiel. Pôvodne mal v pláne Francúzsko, no na poslednú chvíľu to zmenil na Holandsko. Bolo mi to v podstate jedno. Nepoznala som ani jednu krajinu, ani reč a so svojím synom som chcela hovoriť iba materčinou. Nemyslím len slovenský jazyk, však on vie, čo mám na mysli.

Odsťahoval sa a ja som si na počudovanie začala lepšie rozumieť s dcérou. Zvrat nastal, keď otehotnela a ja som jej nevyčítala, že zostane s dieťaťom sama.

-Nebudeš s dcérkou sama, neboj sa. Ešte máš mňa, povedala som a meno otca dieťaťa sme ani jedna viac nespomenuli. Dcéra sa zmenila a darovala mi vnúča, čo bol pre mňa v mojom živote  najväčší dar. Vychovávali sme ju spoločne.

Boli sme tri baby v jednej chalupe a veru, bola by som šťastnejšia, keby si našla partnera. Syn sa oženil v pre mňa ďalekej krajine a doviedol mi nevestu, ktorá už mala dve deti z predchádzajúceho manželstva. Priznám sa, nepáčilo sa mi, že má vychovávať cudzie deti, tým skôr, že boli ešte veľmi malé, no nedala som mu to najavo. Ich manželstvo trvalo azda tri roky, keď Yvonne otehotnela. Syn mi prišiel zvestovať tú novinu osobne.

Veľmi som sa tešila, ale len do okamihu, kedy sa aj on nedozvedel, ako to naozaj je. Keď sa dieťa narodilo, Yvonne sa psychicky zrútila a priznala, že dieťa má možno so svojím bývalým manželom, s ktorým sa stretávala ako milenka už niekoľko mesiacov.

-Ako vie, že to dieťa nie je tvoje?, nariekala som, keď môj Mirko sa zmietal v starostiach s rozvodom, o ktorý nakoniec sám požiadal.

-Ak to nevie ona, ako to mám ja vedieť? Povedala asi... možno... ja neviem, mama, ale určite požiadam o určenie otcovstva.  Ale teraz to riešiť nechcem. Som rád, že som doma.

-Mal by si sa tam vrátiť. Bojovať o ňu... možno ťa ešte ľúbi. A čo ak oľutovala čo urobila? Rozumel si jej dobre? Predsa len, čo ak ...

-Nie mama, nechaj to tak. Prosím, nestaraj sa mi do života, povedal môj syn a ja som vedela, že ak sa dozviem niečo bližšie, tak od dcéry. Tej môj syn povie ako sestre viac, nádejala som sa. Ale on mlčal ako hrob. A ja som mlčky prešla aj jeho vetu o tom, že už je rozvedený.

Nebolo to vôbec jednoduché. Rozvádzali ich takmer rok. A tak sa stalo, že som svoju nevestu videla dvakrát v živote. Na svadbe a vtedy, keď boli u mňa raz na návšteve. Mirko chodil naozaj trikrát do roka, ale vždy bez nej. A bez nej sa aj domov vrátil. Priznám sa, na jednej strane som sa tešila, na druhej som bola mrzutá z toho, že ani jednému z mojich detí sa nevydarili partnerské vzťahy. Už to nie je ako kedysi.

-S vaším nebohým otcom sme si sľúbili vernosť až za hrob.

-Mami, a to bola chyba! Ovdovela si, ešte si nemala ani štyridsať rokov. Mohla si si ešte nájsť niekoho. My by sme neboli proti tomu, povedala dcéra a ja som jej neverila. Ani to deťom nevysvetľovala. Čo ak by nepochopili, čo je to veľká láska. A tá sa v živote zažije iba raz. Ak vôbec.

-Mami, máš telefón!, zakričala dcéra, podávajúc mi slúchadlo, Nejaký ženský hlas.

Vzala som slúchadlo a keď som ju počula, začalo sa mi ťažšie dýchať.

-Alenka! Hneď som ťa spoznala. Ako sa máš?

-Teta, ja by som... prepáčte, že vás ruším, ale napadlo mi, že by ste mi mohli pomôcť. Teda... potrebovala by som kontakt na Mira. Viem, že žije v zahraničí, ale chcela by som sa s ním zhovárať.

-Mirko sa vrátil domov. Po tom, ako sa rozviedol, prízvukovala som, akoby som chcela Alenke čosi naznačiť. Na chvíľu to v slúchadle stíchlo.

-Je doma? Aj teraz je doma?

Pritakala som, neuvedomiac si, že ma nevidí.

-Príď Alenka, príď, povedala som a keď som položila slúchadlo, víťazoslávny úsmev mi sedel na perách.

-Je voľná... tiež sa rozviedla, šťastne som sa zasmiala. Dcéra ma pozorovala najprv mlčky, no potom neveriacky pokrútila hlavou a rozosmiala sa.

-Mirko! Niekto za tebou prišiel!, skríkla som na syna, ktorý sedel vo svojej izbe a potichučky som sa spolu s dcérkou a vnučkou vytratila z domu.