Klamať sa nemá

    Keby som bol tušil, čo spôsobím zahmlievaním pravdy, keby som len vedel, čo vyvolám v synovi tým, že som celé roky klamal, nikdy by som sa toho nebol dopustil. Ale ja som vtedy dal na radu psychiatra, ktorému som sa dostal do rúk a do ambulancie po tom, ako sa to stalo. Celý svet sa mi obrátil hore nohami. Bol som si istý, že voči nikomu sa osud tak kruto nezachoval ako voči mne.

-Prečo sa to stalo práve mne? Prečo? Čo som komu urobil? A čo ona? Veď sme sa tak milovali, nariekal som, neschopný uvedomiť si, že nech sa už stalo čokoľvek, rieky budú tiecť rovnakým prúdom a slnko vyjde na oblohu ráno čo ráno.

Trvalo mi dlhé týždne a mesiace, kým som bol schopný nadýchnuť sa. Balvan, ktorý ma kváril na duši, mi nedovoľoval dýchať. Je pravdou, že som na chlapa dosť senzibilný, ale čo máte robiť, keď sa tak narodíte. Hádam môj syn nebude po mne, úfal som, hľadiac na bábätko spokojne mrnkajúce v postieľke.

-Tvoja mamička od nás odišla, prihováral som sa mu, ale nič sa ty neboj, my sme chlapi, my to zvládneme. Eugenko, môj malý synček otvoril očká a v ten okamih sa po prvýkrát na mňa usmial. Možno to bolo už aj predtým, ale ja som si nič nevšímal. Oči som mal zatiahnuté nekonečným smútkom.

 S výchovou Eugenka mi pomohli manželkini rodičia a moja sestra. My sme boli bez rodičov od svojich študentských čias. Bol som im naozaj vďačný, že sa o môjho synčeka starali vždy, keď som ja nemohol. Naša spoločná bolesť nad odchodom dcéry mojich svokrov a moja bolesť bola taká neznesiteľná, že keby sme sa navzájom nepodopierali, asi by sme to nezvládli. A do toho moja racionálna sestra, ktorá nás všetkých dokázala ukočírovať. Keď sa Eugenko pýtal, kde je jeho mamička, dokázal som mu povedať len toľko, že sa na nás pozerá z obláčika na nebesiach. Keď podrástol, povedal som mu to aj inak.

-Tvoja mamička zomrela pri autohavárii. Bola na služobnej ceste. V ten deň bolo klzko. Auto dostalo šmyk a mamička narazila do stromu.

Synček sa na mňa pozeral manželkinými očami. Takými tými blankytne modrými a ja som cítil, ako mi vyschlo v hrdle.

-Dobre teda, povedal synček a ďalej sa hral so stavebnicou. Sadol som si k nemu a rozprával mu nezmysly, veľa zbytočných slov, ktoré sa mi rinú do úst vždy, keď chcem zastrieť svoju nervozitu. Keď mal Eugenko osem rokov, v mojom živote sa objavila iná žena. Sára. Eugenka si hneď obľúbila, sama mala ďalšie dve deti z rozsypaného manželstva. Eugen nebol nadšený, že sa budeme sťahovať do nového domu, no keď videl, že tam bude mať aj bazén na záhrade, súhlasil. Sára tak odbremenila moju sestru, ktorá sa medzičasom vydala a sama mala svoju rodinu, od starostlivosti o synovca. Moji svokrovci sa pominuli. V priebehu roka odišli jeden za druhým. Život si jednoducho nevyberá a teraz mi ponúkol satisfakciu za to, ako sa na mne a na Eugenkovi  vyvŕšil. So Sárou sme sa zosobášili po krátkej známosti. Predal som svoj byt, ona ten svoj a ako vravím, kúpili sme si dom v prímestskej časti Bratislavy. Všetko by bolo fajn, keby nevznikali nedorozumenia medzi deťmi. Sárine, a to musím povedať, boli od Eugena o čosi staršie. Nezniesli, že sa musia deliť o lásku svojej matky, a tak robili môjmu synovi napriek. Škriepky a zvady boli na dennom poriadku. Oboch nás to ako rodičov vyčerpávalo. Cítil som, že Sárine deti budú vždy len Sárine a môj syn bude vždy len mojím synom. Sára si zastávala svoju dcéru a syna a ja som stál na strane Eugena. Zvady nastali aj medzi nami dvoma. Pohoda sa vytratila. K tomu sa pridalo to, že ma prepustili a zostal som bez práce niekoľko mesiacov. Sára na mňa vykrikovala, že som príživník, že by som si mal nájsť aj miesto, ktoré síce nezodpovedá mojej kvalifikácii, no prináša aspoň nejaký peniaz. Cítil som sa pod psa. Naozaj som si ani po piatich mesiacoch nedokázal nájsť robotu.

-Vieš čo si? Imelo! Obyčajný parazit, neschopný postarať sa o rodinu!, vykričala mi raz, čo nebolo to najhoršie. To ešte len prišlo. Môj syn mal dvanásť, keď sa dozvedel pravdu o svojej matke. Z úst Sáry, ktorá na neho, keď ju poriadne nazlostil, vykríkla vetu, ktorá mi bude rezonovať v ušiach azda naveky.

-Ty malý zloduch! Vieš, že tvoja matka si ušetrila nervy, keď  pri tvojom  pôrode umrela!?

Začul som to až do svojej pracovne. Stuhol som. Eugen vybehol ku mne do izby a keď do nich vletel, nenávistne na mňa hodnú chvíľu pozeral. Cez zuby zasipel.

-Je to pravda, čo povedala Sára? Že ja som na vine, že moja mama umrela?! Keby som sa nenarodil, ešte by žila?!

-Nie, nie je to tak, synček. Teda... mama zomrela pri tvojom pôrode, to je pravda, ale... tešila by sa z teba, keby...

Viac ma môj syn nepočúval. Kým vybehol z domu, zakričal.

-Nenávidím vás! Všetkých vás nenávidím!

Bežal som za ním, ale v papučiach som ho nedobehol. Nevrátil sa do večera. Sára len odúvala pery a bola urazená, že som jej vynadal. Keď bolo čosi po deviatej večer, napadlo mi, kde ho nájdem.

-Pôjdem s tebou, povedala Sára už zmierlivejšie, mrzí, veľmi ma mrzí, čo som povedala. Prepáč mi to, prosím, neviem, ako to napraviť. Môžem ísť ... môžem ísť s tebou?, nepozrel som na ňu. Vedel som, že cíti vinu, no ja som ju nepociťoval o nič menšiu.

-Nie, to si musíme vybaviť my. My chlapi, odvetil som a vydal sa na cestu k cintorínu. Eugen práve z neho vychádzal.

-Bol som za mamou, povedal a uhol mi pohľadom.

-A čo ti povedala?, spýtavo som sa zahľadel na syna, ktorý stál oproti mne so spustenými rukami.

-Že mi nemá čo odpúšťať... a že ... povedala, že mám byť dobrý... a že ty si nezaslúžiš, aby som ťa trápil... a chce,  aby som ťa mal rád... a ja ťa mám naozaj rád, veľmi rád,  povedal a keď som ho objal a povedal mu, že neľúbim na svete nikoho väčšmi ako jeho.