Kde si sa to naučila?

„Fakt sa niečo takéto učíte v škole?“ híkala Nina. Vedela, že sa to Kike páči, že ju tak obdivuje.

„No vážne. Minule profesor normálne vyvolával k tabuli a ja som bola jediná, ktorá to dokázala vypočítať. Povedal, že by som sa mu hodila ako asistentka na projekt mostu v Mexiku, že mu už mesiace nesedia výpočty...“

Nina úprimne nevychádzala z údivu.

Kikin priateľ Štefan si iba odfrkol. „Nemôžete byť trochu tichšie? Snažím sa tu pozerať.“

„Ale miláčik,“ zapriadla Kika, „už čom ti o tom profesorovi hovorila? Bolo to fakt úžasné, nehovoriac o tom, aký malý náš ročník je, a zažiariť medzi takými hlavami-“

„Hovorila, nehovorila,“ fľochol na ňu, „ak aj hej, už sa nepamätám. Ja si myslím, že sú to hovadiny. Načo ti to kedy bude? Zostaneš robiť analýzy dát v tej počítačovej firme a žiadne odvodzovanie vzorcov nebudeš potrebovať. Mala by si sa radšej učiť to, čo ja, robiť rukami, so skutočnými vecami. To je hobby, ktoré dnešná doba potrebuje. Dnešní mladí sedia stále na mobiloch, ani žiarovku nevedia vymeniť. Na čo je taká generácia lemtákov?“

Nina sa zatvárila rozhorčene a už sa nadychovala, že sa ide kamarátky zastať, ale Kika na ňu len pozrela, pokrútila jemne hlavou a vstala, aby odpratala nedopité poháre vína.

S Kikou, spolužiačkou so základky, sa Nina stretla na triednej stretávke po dobrých štrnástich rokoch. Padli si do oka a začali sa stretávať pravidelne, až to vyvrcholilo v spoločnú oslavu Silvestra, keď ju Kika prvý raz pozvala k nim domov. Len Nina, Kika a Štefan.

Obe kamarátky mali teraz dvadsaťštyri, ale zdalo sa, že sú v úplne iných fázach života.

Nina študovala antropológiu vo Viedni, žila u rodičov a z Bratislavy denne dochádzala do školy. Jej život boli seminárne práce, úlohy, konferencie a stretávky, fantastické romány a dlhé filmové večery s mladšou sestrou a oboma rodičmi. Žila si ako v bavlnke.

Občas sa jej ale vo Viedni zacnelo za Slovenskom, za určitými rozdielmi, ktoré by pochopili iba Slováci. Viedenčania boli veľmi poriadni, slušní a štedrí, to sa im vyčítať nedalo, ale boli to studené čumáky. Ani minúta navyše v žiadnom stretnutí, všetko musí byť presne vyrátané a nedajbože, aby si sa dostal na večierok, kam nemáš tú pozvánku, čo prišla emailom, kamarátka ťa tam spontánne neprepašuje.

Len tak zavolať kamarátke na Silvester a pozvať sa k nim ako Nina dnes ku Kike, by sa jej s viedenskými kamarátkami nepodarilo ani vo sne.

Keď Nina počúvala, ako Viedenčania ohrňujú nos nad tým úbohým bývalým východným blokom...na jednej strane to boli chudáci, trýznení nespravodlivou okupáciou Rusov, na druhej to bola zberba, čo im prišla kradnúť bicykle, žiť z ich podpory a ukradnúť im prácu. Že Slováci kradli väčšinou len prácu, ktorú by Rakúšan nikdy neprijal, im akosi nedochádzalo.

A veď na univerzitách nás už nie je tak málo, pomyslela si Nina. Hociktorý profesor ma slovanské meno, mala spolužiakov Slovákov, Čechov, Poliakov...chodila sem aj kopa šikovných ľudí, ktorí tu Rakúšanom zvyšovali známkový priemer, plnili univerzitné kvóty a prinášali trpko chýbajúci nadhľad k ich infantilnej fascinácii marxistickými myšlienkami.

Keď sa Nina dobre rozhnevala, tak si v metre pohmkávala slovenské pesničky a hneď písala Kike. Tá ju vedela pochopiť v strede vety, s tou si rozumeli v polke slova, aj keď ich  profesné odbory nemohli byť odlišnejšie.

Kika milovala matematiku a fyziku už na základke. Počas puberty sa zbavila roztomilej zavalitosti a okuliarov a teraz z nej bola štíhla, krásna žena. Len tá detská priebojnosť a veľké plány ako si ich Nina pamätala, tu akosi chýbali.

Kika vyrastala bez otca. Ako malé sa o tom nebavili, Nine to vôbec nedochádzalo. Až ten silvestrovský večer sa mala zoznámiť s priamym dôsledkom tejto rany.

Štefanovi ťahalo na štyridsaťpäť, bol nízky a nie bohvieako vyšportovaný. Nebol škaredý, to sa mu muselo nechať, ale inak na Ninu nejakým veľkým šarmom nezapôsobil. Bez vysokej školy, elektrikár bez práce, práve teraz sa mu darili skôr fušky po známostiach alebo opravoval susedom spotrebiče. Kde ho Kika vyhrabala a prečo, to Nine nešlo pochopiť.

Nuž ale, veď žijeme v dvadsiatom prvom storočí, dnes sa predsa na veľké vekové rozdiely netreba pozerať skrz prsty, chlap nemusí byť živiteľ rodiny, žena môže mať vyššie vzdelanie...treba byť progresívnym, no nie?

Až na to, že pred sto rokmi, ak by Kika tiež skončila s takým „starcom“, čo jej mohol byť otcom, mal by peniaze a váženú prácu a vedel by sa o ňu postarať. Emancipovaná žena je super a fajn, ale prečo sa má starať o chlapa?!

A prečo sa on chystá diktovať jej budúcnosť a prácu, pomaly žiť z jej platu, zatiaľ čo jej každým druhým slovom zhadzuje vzdelanie a šikovnosť, ktoré Kike právom náležia?

„Tak to u vás, v Rakúsku, máte iné,“ povedala Kika, keď spolu s Ninou zašli za roh do kuchyne opláchnuť poháre a nachystať nový tanier s chlebíčkami. „Tebe sa na univerzite oplatí zostať, aj ten doktorát si plánuješ, že? Ja mám teraz celkom fajn prácu, lebo som študentka a nemusia za mňa platiť odvody. Len čo budem mať mastra, vyhodia ma. Ale niekde analyzovať data môžem vždy a bude to slušne platené, stabilné, bezpečné...“

A toto počúvam od dievčaťa, čo môže ísť stavať do Mexika most, pomyslela si Nina. Podľa nej, bola Kika vždy priebojná a silná, s jej hlavou a ostrým jazykom, mohla dosiahnuť čokoľvek. Ale nie, ona si vyberie nejakého mantáka, aby si vynahradila komplexy z otca. Také klišé sa k nej nehodilo.

Chyby rodičov sú naozaj najviac nefér, pretože za ne platia deti. Bude Kika niekedy môcť byť, tým, čím by naozaj mohla byť? Dostane sa Kika niekedy z tohoto komplexu alebo bude visieť na blbcovi ledva s maturitou? Ale veď o to vzdelanie koniec koncom nejde, napomenula sa Nina. Keby bola jej kamarátka šťastná, kebyže sú zaľúbení a on sa k nej pekne chová, nevyčítala by jej nič.

Ale Štefan akurát tak kibicuje, napomína ju akoby bola jeho slúžka, nadáva jej, že je zo zlej generácie...Nina rozmýšľala, či ide o jeho komplexy, že štúdium nedokončil, alebo či sa cíti ohrozený jej úspechmi. Asi oboje bude pravda.

Prekvapivo, ich veľký vekový rozdiel vôbec nebola citlivá téma, pripomínajú to obaja skoro stále. Kika Štefanovi doniesla víno a im dvom naliala pivo, to dievčatám dnes chutí viac. Štefan zagúľal očami a usmial sa, ovoniavajúc svoj pohár červeného.

Mali strašne malý byt, ale Štefan do stredu obývačky aj tak napchal obrovskú chladničku iba na vínové fľaše. Kika jej šepla, že kým si vydupala takú veľkú aj na jedlo, stálo ju to dosť nervov.

Nina bola zmätená. Cítila veľa protichodných signálov, na jednej strane ako si nadávali a štekali po sebe, na druhej, koľko sa nasmiali a ako si jemne zo seba uťahovali. Možno jej kamarátka nebola až taká ubitá ako by sa jej na prvý pohľad zdalo.

Ak ale išlo len o komplex z neprítomného otca, bola šanca, že z toho Kika ešte „vyrastie“? Štefan sa veľa vymudroval, ich dve skoro k slovu nepustil, čo Nine vadilo, ona rada diskutovala a mala k jeho názorom aj akú takú výhradu...ale Kika sa smiala a mávala rukou, a veď tí chlapi, a najmä takí starí. Možno jej tie jeho múdra a prednášky robili dobre, že cítila, že má vedenie, aké v detstve mať nemohla.

Aspoň sa tu nikto nehral na niečo, čo nebol, pomyslela si Nina.

Faktom bolo, že boli rovnako staré, ale Nina závisela od rodičov, nevedela variť ani prať, prácu na univerzite mala skôr ako bonus a pekné vreckové a bezstarostné roky štúdia jej vyhovovali. Mala skôr známosť než frajera, nebolo to veľmi dlhé a nikam sa zatiaľ nedostali.

Kika bola už samostatná, mala prácu v IT firme aj na fakulte, stáleho priateľa, veď spolu žili už päť rokov a viedla vlastnú domácnosť.

Tá analytická práca v IT firme na Ninu nepôsobila veľmi vábne a Kikin výraz vždy zvädol, keď o tom hovorila.

Nina by sa kľudne uživila aj ako doktorandka, na univerzite v Rakúsku, mala perspektívu a bolo by to presne to, čo ju baví, zatiaľ čo na Slovensku peniaze na dobrých študentoch akurát tak šetrili. Konferencie si financujte sami, prácu vám dáme, len kým nemôžete mať vysoké platy a výskumy si choďte robiť do zahraničia. S takým to prístupom sa to potencionálnym vedcom vážne neoplatí, veď by nemali ani na jedlo.

Na Slovensku ste boli radi, keď ste mali prácu, z ktorej sa dalo uživiť. Na sny tu neboli dobré časy.

Nina a Kika sa pri odchode vystískali. „Musíme sa dohodnúť aj na budúce,“ hovorila Kika. Nina sa cítila istým spôsobom poctená, že mohla takto nahliadnuť do kamarátkinho súkromia. Na druhej stále nevedela spojiť svoju iskrivú spolužiačku z detstva s touto nesmelou a prehnane vyspelou ženou.

Či bude ženou aj pre Štefana, ktorý sa zastrájal, že manželstvo je nezmysel a manželka by ho akurát umučila...Nina aj tak celú návštevu nevedela predýchať, že má Kika nevlastného syna zo Štefanovho prvého manželstva, ktorý bol starý ako Ninin brat.

Nuž veď, miešaných rodín je už dnes skoro polovica, ak nie väčšina. Štefan ale Nine z tých kecov neprišiel, žeby sa chcel čoskoro ženiť alebo mať ešte deti. Predsa len boli aj on a Kika v troška iných fázach života a táto téma bola niečo, načo Kika nemala žiadnu odpoveď. To asi ešte nebolo doriešené natoľko, aby sa na tom mohla zasmiať.

Možno do toho Nina nevidí dostatočne, aby  mohla vynášať jasné súdy. Možno sa k sebe naozaj hodia a budú spolu šťastní.

Nina si z toho mohla zobrať poučenie iba pre seba. Že takého manžela, čo by ju ani k reči nepustil, by teda určite nebrala.