Fatalistka

     Ja teda neverím na osud, ale rozhodne musí byť niečo medzi nebom a zemou, niečo čo má so mnou úmysly. Nie práve najlepšie. Inak by mi jednoducho nepripravovalo, to niečo,  katastrofické scenáre, ktoré ma značne vyčerpávajú. A tak nečudo, že som z toho všetkého ochorela.

Bolo mi nevoľno a v autobuse nebolo jediné voľné miesto. Stála som, opierajúc sa o žrď a modlila sa, aby som neskolabovala. Moje prosby neboli vyslyšané. Keď som sa pozviechala zo zeme, upierali sa na mňa oči niekoľkých cestujúcich.

-Má vypité alebo je nadrogovaná. Ja poznám tieto typy, začula som azda osemdesiatročnú babku, ktorá by ma aj pretiahla palicou, keby som sa na najbližšej zastávke nevylúpla z autobusu sama. Zelená ako túz som odkráčala do zdravotného strediska. V čakárni sedel len pes. Obrovitánsky štvornohý vraj priateľ človeka, taká nejaká pouličná zmeska to bola. Síce priviazaná o nohu stoličky, no cerila na mňa zubiská väčšie ako slonie kly. Pena psovi stekala po kútikoch úst a ja som mu vyplazila jazyk. To som nemala. Pes sa odtrhol z reťaze a ja som jačala ako fabrická siréna. To ma zachránilo. V tej chvíli vyšla z ambulancie korpulentná  sestrička, oj, nebesá, zoslali ste mi obraz ženy väčšej ako som ja sama, a skríkla.

-Ďalší, prosím!

Za ňou vypochodovala slamka. Mužík, ktorého pes ťahal za povrázok, len čo ho od nohy stoličky oslobodil. Vošla som do ambulancie s podlamujúcimi nohami. Očakávala som, že ma obryňa v rovnošate schmatne za golier a vtiahne do bielej miestnosti, no ona na mňa fľochla s odporom, s akým ja sledujem vyletujúce drobné chrobáčiky z mletej červenej papriky.  Keď ma lekár  diagnostikoval, aj to len tak sám pre seba, bez verbálnej komunikácie so mnou, otočil sa na sestričku s pokynom, aby natiahla do striekačky magnézium a kalcium.  Vyhrnula som si rukáv a oni ma posadili na stoličku.

-Je vám dobre? Nechcete si radšej ľahnúť, spýtali sa, keď mi do žíl pomaličky prúdil roztok.

Zavrtela som hlavou. Nie som predsa hnilička, nejaká ustráchaná cintľavka, no nie? Cítila som horúčavu, ktorá mi schvátila útroby a mala som nutkanie na fyziologickú potrebu.

-Asi sa pocikám... pomočím.., spresnila som, upriamiac pohľad do stropu a porúčala sa. Nielen do kolien, ale aj do mdlôb. Keď som sa zo stoličky zrútila ako stokilové vrece starých zemiakov, ocitla som sa v limbe.. Precitla som až cestou na záchod, do ktorého ma sprevádzala sestrička.

-Ženská, to ste nemohli povedať, že je vám zle?

Nestihla som odvetiť, lebo v tej chvíli som hodila do misy obsah svojho žalúdka. Bolo mi horšie ako zle. Hlavu mi šlo roztrieštiť, žalúdok rozdrapiť a som si istá, že v tejto chvíli by sa ma nezmocnil ani ten najaktívnejší sexuálny sociopat, trpiaci niekoľkomesačným deficitom.

-Prepáčte, je mi zle.

-Komu je dnes dobre, zašomrala si sestrička popod nos a odvliekla ma späť do ambulancie.  Položili ma na vyšetrovací stôl potiahnutý nepremokavou plachtou a zošpúlila mäsité pery do sosáka. Pohľad na mňa ju decimoval. Čakala som, že mi strčí do ruky zrkadlo, aby v tom nebola sama, no uvedomovala si následky, ktoré by mohli spôsobiť recidívu otrasov môjho žalúdka a sebavedomia. O pár minút som bola, čuduj sa svete, v relatívnej pohode.

-Na sanitku by ste museli čakať dve hodiny. Zavolajte si niekoho, nech vás odvezie domov.

Zavolám Mirovi, bratovi,  pomyslela som si, no myšlienku som ihneď zavrátila, keď som si predstavila, ako si ma bez auta prehodí cez plece a zaborí sa pod mojou nadváhou po kolená do zeme. Poprosím Anku, moju kamarátku z domu, tá šoféruje. Síce starú šunku, ktorá si pamätá ranné obdobie vlády Márie Terézie, no pochopí, prečo nevoniam ako fialka. Keď Anka pre mňa prišla a naložila som sa do jej herky, presviedčala som sa v duchu, že je to lepšie, akoby bola rikšou. Jej a jej manžela dvojtaktný motor burácal ulicou. Nechcela som byť netaktná, a tak som neburácala pobúrením. Bola som šťastná ako blcha, že sa ma niekto v tak zúboženom stave ujal.

-Čo to tu tak hrozne smrdí?, uprela Anka na mňa oči spod silných dioptrií. Znelo to ako básnická otázka, no mala som pocit, že to chce dôvetok.

-Ja, priznala som, ale už mi je lepšie. Daj si cez nos a ústa potravinový alobal, vidím ho, trčí ti z nákupnej tašky, poradila som jej.  Anka pokrútila hlavou, vzdychla si a prehodila rýchlosť. Cestou zo zdravotného strediska sme mlčali. Asi to tak bolo lepšie, že som neotvárala ústa. Keď sme prišli na križovatku, pomyslela som si, už len pár metrov a som v suchu. Hodím sa do postele, zatiahnem žalúzie a cez hlavu si prehodím paplón, nech nevidím ani ja svet, ani on mňa. Keď Anka vchádzala na parkovisko, nevšimla si dieru v ceste. V okamihu, kedy sme sa do nej vovalili prednou časťou rachotiny, hrklo vo mne ako v pondusovkách a zrevala som z plných pľúc.

-Uštipla ma včela!

Anka, šokovaná aj keď drobnou, no nepríjemnou haváriou, otvorila ústa na šírku dverí.

-Ti hrabe, či čo? Napikovali sme autom do jamy a ty...

-Ale do mňa fakt zapichla včela žihadlo! Som alergická na uštipnutie hmyzom, jačala som, navalená na predné sklo celým telom a rukami som si siahala na postihnuté miesto, ktoré sa zdurilo, pálilo ma a bolo červené ako krv.

-Ukáž!

Anka vopchala hlavu mne pod sedadlo, pretože som zabudla podotknúť, že včela si spravila terč na vnútornej strane môjho ľavého stehna.

-Nič nevidím.

Nadvihla som nohu na palubnú dosku a keď som sa pozrela von z auta, na kapotu nám práve klopkal uniformovaný muž. Vystrašila som sa a vystresovala dnes už po neviem koľký krát. Nohu som prudko zložila a kolenom vrazila Anke do spánkovej časti hlavy. Ako inak, zarevala od bolesti. Aspoň cíti, čo je bolesť.

-Čo robíte? Ukážte mi vaše doklady!

Anka vystúpila z auta a zoširoka vysvetľovala tomu neveriacky krútiacemu hlavou policajtovi, čo vezie v aute. Aký zázrak. Mne sa vystúpiť nepodarilo. Dvere sa spriečili, a tak som preliezla na miesto vodiča a dostala sa ich pomocou na vzduch.

-Potrebujem injekciu. Na alergiu, inak môžem ...

-Vieš, čo mi môžeš? Už ma viac nevolaj, ty si chodiaca pohroma! Pozri, čo mám s autom.

-To si kamarátka? Mne ide o život a ty nariekaš nad nejakou starou šunkou.

Možno by sme sa pustili po verbálnej komunikácii do fyzického vysvetľovania, keby sa medzi nás nepostavil muž v uniforme.

-Dobre, dievčatá, ja to vyriešim. Pošlem sem kolegu a vás vezmem do zdravotného strediska, povedal policajt, mimochodom, veľmi sympatický.

-A nemôžete zostať vy so mnou a ju nech odvezie nejaký váš kolega?

Pohľad, ktorý som mala upriamený na prsty policajta a ktorým mi potvrdil, že ho neomína žiadna obrúčka, som štítivo preniesla na Anku.

-Ale veď ty si vydatá, povedala som, čo pochopila iba ona a ja. Anka si odfrkla a keď som nastupovala do auta, utrúsila, že mám viac šťastia ako rozumu. Pchá! V zdravotnom stredisku ma ozrutná sestrička, len čo ma zbadala, chcela vykázať. Ja som sa však nedala a ďalšiu injekciu som zvládla bravúrne. Bodaj by som sa nedržala, keď mi prial aj sám osud, ktorý mi zariadil stretnutie s mojím osudovým mužom. Policajtom, ktorému robím teraz policajta ja, ak by ho náhodou chcela klofnúť nejaká podobná mne. Fatalistka, ktorá dovtedy síce na osud neverila, no nakoniec, ako inak, uveriť musela.