Ešte jeden rok

Sima opäť pocítila ten nepríjemný pocit v žalúdku. Ako to vydrží? Myslela si, že to bude predsa len ľahšie. Potrebuje ešte rok. Ešte rok a dokončí toto štúdium. Plat jej sľúbili strojnásobiť. Veď aj bude viac robiť, uškrnula sa. Má super flek, vychádzajú jej v ústrety aj so školou. Ale povedzme si úprimne, maká tu ako šroub. A aj tak jej to nevychádza na to, aby si zaplatila samostatné bývanie.

Do Roba je zaľúbená. Alebo, bola? Už jej riadne lezie na nervy. Kde si bola? Kam ideš? A naozaj musíš byť tak dlho? Sima nie je hlúpa, vie že dvadsaťročný vekový rozdiel nie je až tak „cool“ ako sa javí jej spolužiakom. Ty sa máš, ani za byt neplatíš, živí ťa, kúpi ti všetko, čo len chceš. Krava Miša. Veď aj ona si to tak mohla zariadiť. Miša sa ale kedykoľvek môže zbaliť a ísť bývať k rodičom. Sima už nie. Mama býva s novým priateľom a už minule, keď sa jej pýtala, či by sa mohla aspoň na rok vrátiť, kým nedokončí školu, tak jej mama jasne povedala, že to nepôjde. Chcem mať už konečne vlastný život. Sima už od malička, keď od nich otec odišiel a ani sa za nimi neobzrel, bývala po večeroch sama doma. Mama sa ich snažila uživiť, robila v dvoch zamestnaniach. Domácnosť už od puberty viedla Sima.

Keď doma zahlásila, že chce ísť študovať a teda si dala prihlášku do gymnázia, mama bola na ňu pyšná. Mami, zoženiem si brigádu, zvládneme to. Od pätnástich brigádovala v cukrárni, tam aj vlastne stretla Roba. Mame bolo hneď jasné, že si ním kompenzuje otca. Vekový rozdiel Simu priťahoval, cítila sa s ním dobre, začali spolu chodiť. A keď mala osemnásť, tak sa k nemu presťahovala. Chcel, aby prestala robiť čašníčku, nech sa sústredí na štúdium, škola je vždy išla, hlavne matika.

Hneď v prvom ročníku si ju odchytila firma. Bolo normálne, že si na univerzitu chodili firmy vyberať šikovnú a lacnú pracovnú silu. Pracovali takmer všetci jej spolužiaci. IT čkárov bolo treba veľa. Aj keď teraz táto umelá inteligencia zamotá s pracovným trhom. Ešte dorieši tohoto klienta a vyrazí na nákup do Billy. Večer urobí lasagne, otvoria si fľašku červeného, bude dobre, to zvládne. Dúfala, že Robo bude dnes v lepšej nálade.

Potrebuje ešte rok. Ani Robovi ani vo firme, dokonca ani mame ešte nepovedala o svojom pláne. Hneď ako obháji diplomovku, skúsi šťastie v zahraničí. Bude mať titul, má prax a tu, na univerzite zistila, že sa dokáže naučiť všetko. Potrebujem získať nové skúsenosti a zručnosti. Veď čo ju tu drží? Robo už nie. Chce byť sebestačná. Táto skúsenosť jej stačí do konca života. Počítačovú angličtinu ovláda, už sa začala rozhliadať. Len sa to Robo nesmie dozvedieť. Potrebuje ešte rok.

Včera sa stretla s bývalou spolužiačkou zo základky. Dala si urobiť silikónové prsia. Sima nevychádzala z údivu.

-Pane Bože na čo?! Taká pekná baba, čo si od toho sľubuješ? A nechoď na mňa s tým, že si to urobila kvôli sebe a svojmu dobrému vnútornému pocitu. Prosím ťa, teraz prsia a pery a čo o pár rokov? To ti bude Vlado diktovať? A keď ti prikáže vymeniť hlavu, tak čo urobíš? Veď už ti aj, pomyslela si Sima. V tridsiatke ťa vymení za nový model!

-Ja nie som schopná ako ty! Škola mi nikdy nešla, teraz, kým som mladá, tak sa zariadim, neboj sa o mňa. Nejakého chlapa s týmto – a ukázala na seba – vždy dostanem!

Obe sa zasmiali. Ešte rok, pomyslela si Sima a zavolala klientovi. Nech sa páči, už vám to pôjde, môžete sa znovu prihlásiť a vypla počítač.