Beznádejný prípad
Riško bol od mala iný. Dalo by sa prikrášľovať a hovoriť o ňom, že je len plachý či nepriebojný, no nebola by to pravda. Rišo bol jednoducho slaboch, a taký ostal po celý život. Jeho sestra, Monika, pravý opak. Akoby neboli rodina. Vzájomné spory nemávali, ale ani spoločné zážitky. Žiadne dôverné rozhovory, spoloční priatelia či tajomstvá, ani v detstve ani neskôr, v dospelosti. No i tak sa svojim spôsobom mali radi, aj keď si to nijako nedávali najavo, aj keď o tom nikdy nehovorili.
Skutočnosť však bola taká, že Monike bol malý braček viac – menej ukradnutý, a on sa svojej veľkej a dominantnej sestry tak trochu bál. Len jediný raz naňho spoza skrine urobila bu, a on sa začal zajakávať. Hneď jej bolo jasné, že s týmto deckom normálne nemožno, aj mama sa hnevala, čo keď mu to zajakávanie ostane, nuž ho potom už nechala tak a len sledovala, čo za exota z brata rastie.
Ona mala svoj svet, plány, len na ne bolo treba dorásť a potom rýchlo vypadnúť z domu, hoci jej tam nič nechýbalo. Práve naopak, mali aj s bratom všetko, na čo si spomenuli, pretože tatuško zo služobiek podonášal veci, že decká v škole len ústa otvárali. Tato bol kapacita...a prípad sám o sebe. Niet spomienky na otca, pri ktorej by sa na dcérinej tvári nezjavil cynický úškľabok, hoci ho, neboráka, už dávno niet medzi živými. Už ako malá ho celého prekukla, lebo sa jej niekoľkokrát pošťastilo byť svedkom toho, ako tatuško niečo iné hovoril mame a potom niečo úplne iné ujom a tetám, s ktorými mal stretnutie a ju musel brať so sebou, lebo sa asi nedalo inak, a občas na ňu aj zabudol. Slovom rovnako ako neskoršie ona, mal svoj vlastný svet a potom mal ešte aj rodinu, a celý jeho život pozostával z toho, že sa snažil tieto dva póly držať v rovnováhe. Napriek záväzkom potreboval pocit istej slobody, brázdiť svetom, spoznávať ľudí a cudzie zaujímavé miesta, to bol jeho život, to bola jeho vášeň, ktorej sa ale doma hovorilo, že pracovná cesta, služobka, sympózium, kongres... Takže zaskočiť na poslednú chvíľu dakde v Paríži do hračkárstva a kúpiť synčekovi najmodernejšiu autodráhu, dcérenke kazeťák a manželke skutočný exkluzívny parfum a nie voňavku Živé kvety zo socialistickej drogérie, to bolo naozaj najmenej. To muselo byť, keď sa po „výlete“ ustatý tato vracal domov, do pohodlia, kde už mala manželka všetko podľa jeho predstáv nachystané. Tatuškovo najobľúbenejšie jedlo na sporáku, domácnosť ako zo škatuľky, deti učesané prezlečené, mama čerstvo od kaderníčky v šatách s elegantnou zásterkou, perlami okolo krku a aj doma v lodičkách na ihličkovom podpätku. Dokonalá ilúzia perfekcionizmu. Prestieranie bývalo v tie dni so strieborným servisom a disciplína ako v kasárni, nie že sa tatuško, len čo sa z tej úmornej cesty vráti, na nejakej somarine rozčúli. Keď dcéra vyrástla, večne jej čosi vyčítal, navyše takým tónom, akoby ešte stále prednášal na kongrese. Inteligentne, diplomaticky, u nich sa nikdy nezvyšoval hlas, takže aj pucung býval previazaný veľkou červenou mašľou a servíroval sa na podnose, slovom tato vytýkal, hoci jej v podstate nemal čo vytknúť. Bola celá po ňom. Aj on by umrel zavretý v inštitúte, rovnako ako ona zaživa umierala doma aj v škole. Tatuško...ešte tak vedieť, kde všade si mal avantúry, možno aj nemanželské deťúrence, zvažovala dcéra v dospelosti, pretože spomienky z detstva sa človeku zavše vracajú, ale nesúdila ho.
Mama, tá bola pre Moniku ozajstnou záhadou. Či vôbec dakedy prišla na to, že si tými darmi manžel iba od svedomia, ktoré tlačilo ani o dve čísla menšie topánky, uľavoval. Možno však bola napokon múdrejšia, než by ktokoľvek predpokladal, dobre vedela o tatuškových záľubách, no diplomaticky držala rodinnú úroveň, a tak mohli obe deti hovoriť o šťastnom detstve, tatuško o spokojnom manželstve, a ona o nadštandardnom živote. Dobré detstvo mali, ibaže nie o to ide, lež o brata. Ten sa akosi nevydaril.
Ťažko povedať, že kde sa stala chyba, veď on býval to dobré dieťa, s ním nebývali problémy a predsa si napokon – v úplnom rozpore s tatuškovými predpoveďami - on spackal život a nie ona. Podľa Moniky je však viac než isté, že človek citlivejšieho charakteru, na ktorého sa nesmie ani spoza skrine zhúknuť, musel zákonite z toľkého predstierania, čo sa u nich roky dialo, chytiť nejakú drobnú poruchu osobnosti. Ona nie, od nej sa všetko odrážalo ako gumové loptičky. Nezasiahli ju výchovné metódy, zákazy ba ani tiché rodičovské vojny, ona si išla podľa svojej hlavy, no Riško, ten to mal a aj má ťažšie, hoci tvrdí, že je v pohode. Takže mama si oddrela svoj manželský údel, Monika v momente, ako dospela, z domu vypadla, tatuška si v päťdesiatke vzal infarkt, iba Riško, ako také slepé črevo, ostal visieť na výživnom podhubí niekdajšej stabilnej rodinnej bázy. A mama, hádam bola aj rada. Po tých rokoch v haptáku, teraz taká úľava.
Riško si ju rozmaznával a staral sa o jej pohodlie, pretože on bol, pre zmenu, jej vlastná kópia. Prispôsobivý dobrosrdečný mamľas, ktorý bude v rade stáť a prvý sa hlásiť, keď budú zvolávať tých, čo sú ochotní za druhých sa obetovať. Slovom Monika emigrovala na západ, a po prvotnom šoku z toho, že tam sa pre prachy nechodí do tatuškovej skrine, lež do roboty, sa predsa len uchytila a žila si vcelku pekne, po svojom. S matkou si občas telefonovali, zavše sa aj brat dostal k telefónu, ale nikdy nie sám od seba, to mama mu musela slúchadlo do ruky vtisnúť, celkom, akoby sa sestry ešte stále bál. A z toho, že ona teraz žila na západe, ktorý on obdivoval a poznal len z časopisov, čo sestra občas poslala, ten jeho strach akoby ďalej rástol. A nevyrástol z neho ani v dospelosti, hoci Monika dúfala, že vyrastie, rovnako, ako sa po čase prestal zajakávať, no nestalo sa. Mala síce vo svojom novom domove svojich priateľov, ale aj tak jej od istého času brat doslova chýbal. Raz aj navrhla, aby prišiel žiť k nej, že by sa tam trocha vzchopil, osamostatnil, čo by za to iní dali, keby mali na západe zázemie, no on, ani počuť. Pecivál jeden, štval ju. Voľajako doštudoval, našiel si prácu, dúfala, že ho aspoň kolegovia trocha ovplyvnia, zmenia na chlapa, no roky išli a on ostával rovnakým nemehlom, ako býval v detstve. Práca, mamička, telka, to bol jeho život.
Keby nebolo nežnej revolúcie, Rišo by ostal nadosmrti starým mládencom pekne prisatým na matke, no šťastie sa naňho usmialo, keď konča ich ulice akýsi nadšený drobný podnikateľ otvoril neveľkú cukráreň. To bol jeho raj, tam ho bolo potom často vídať, keď zbehol mamičke po laskonky a sebe pre dobošky či špice, slovom ničím by jeho osamelé srdce viac nedokázali vtedy potešiť, než cukrárňou otvorenou do večera do desiatej. Preňho boli zákusky, čo pre iného vydarené rande...alebo rovno sex. Takže často aj od telky odbiehal, len tak, v teplákoch, lebo sa mu krémešov zažiadalo, o chvíľu bol už aj späť, ponakladal na tanieriky pre seba aj pre mamu, a tým bol jeho svet absolútne dokonalý. Mama však čoskoro spozornela, lebo sa od istého času prv, než by išiel po zákusky, začal prezliekať z domácich teplákov do krajšieho. Občas sa aj bleskovo oholil, navoňal, a myslel si, že mama nič nezbadala. A kým prv býval aj so zákuskami späť ešte skôr, než by stihla skončiť reklama, zrazu mu to trvalo aj polhodinu, neskôr aj hodinu.
A keďže mama zato nikdy hlúpa nebola, okamžite vedela, koľká bije, že v tom bude dáke dievča, a tak si jedného dňa sama do tej cukrárne zašla. Vošla dnu, rozhliadla sa, no za pultom stála žena, ktorá ju ničím neupútala. Prešla ju teda pohľadom bez záujmu a ďalej sa rozhliadajúc hľadala niečo vekovo aspoň trochu Riškovi primeranejšie, milé mladé slušné, lebo také by si ona preňho predstavovala. Takže ani len ako posledná možnosť zo všetkých absurdných jej nenapadlo, že by tá osoba, ktorú tam v ten deň videla, mohla byť synova vyvolená. Nesmelo sa teda spýtala, predsa len, pre istotu, či pani nemá nejakú inú...mladšiu kolegyňu, no tá osoba jej bez váhania spakruky brechla, že koho by si tak pani predstavovala, Juliu Roberts? A márnosť, tá má jazyk riadne podrezaný, myslela si. Že by sa kvôli tejto nesympatickej špate odutej ten jej hlúpy chlapec fintil? To bude nejaký omyl. Mama sa stadiaľ doslova vytackala a len čo ju svieži vzduch na ulici trocha prebral, kula železo za horúca. Riška si posadila na výsluch, či je to naozaj tak ako sa zdá, či to ozaj kvôli tamtej žene toľko chodí a on potvrdil, že hej. Mami, to je ONA. No zbohom rodina, pomyslela si, ale ako správny diplomat, mlčala.
Nečakala a ani nechcela, aby syn vedľa nej zatvrdol ako vrtošivý starý mládenec, priala mu spoznať milé dievča, založiť si vlastnú rodinu, mať deti...ale toto? Dala tomu čas, no keďže sa nič nemenilo, ba práve naopak, Rišo už do cukrárne chodieval rovno z práce, ozvala sa.
„Však je stará, a keby len to! Netreba mať vyštudovanú psychológiu aby človek vedel, čo bude nasledovať, až si tá raz otvorí ústa, veď to na nej vidieť, že je neokrôchaná. Ona je primitívna, Riško! Nehodí sa k nám!" Čo na nej, do pekla, ten hlúpy chlapec vidí?! V ten večer sa to chudera mama od syna nedozvedela. Z toho jej špionážneho ťahu bol chudák chalan taký roztrasený, že zo seba súvislej vety nebol schopný dostať, nuž ho ďalej netrápila. Stále verila, že dosiaľ ľahko ovládateľného syna už len dákym fígľom dovedie k rozumu, no mýlila sa. Zabudla na jednu vec...na ženské zbrane, čert aby ich vzal! Už ich tá špata stihla použiť. Pozvala chlapca na ochutnávku a on, neborák neskúsený, hádam si myslel, že to iba ona jediná na svete také dačo úžasné medzi nohami nosí. A ktože si trúfne narovinu zaľúbenému chlapcovi povedať, že to každá jedna tak má, a že by si mohol povedzme aj trocha vyberať a užiť si aj s inými, vyskúšať, pretože tak to chlapi robia? Nanajvýš Monika, tá by to s chuťou urobila, no nebolo času čakať až príde domov, lebo Rišo randil vo vysokých obrátkach, bolo treba rýchlo konať, nuž sa mama sama podujala, povedala, ale márne, lebo už bolo neskoro. Rišo bol chytený ani kapor na udici, už iba oči vypúčal a ústa kvôli tomu otváral, aby sa nadýchnuť mohol, lebo k slovu sa on už odvtedy nedostal. Ani prv toho veľa nenahovoril, no teraz stíchol úplne. Človek by povedal, že toto mamu definitívne položí na lopatky, no tá bola ešte od tatuška v takej dokonalej kondícii, že celú tú bezvýchodiskovú situáciu dokázala noblesne ignorovať. Bola geniálna, vedela neomylne rozoznať veci, s ktorými nepohne, nuž nemrhala energiou zbytočne. Svoj vzťah so synom za pomoci niekoľkých úsečných rozhovorov iba mierne upravila, dohodli sa nové pravidlá, no ich život inak išiel ďalej. Akoby cukrárky nebolo...pre mamu, každopádne, bola táto persóna vzduch. Riša to trošku mrzelo, rád by, keby ju mama prijala, no napriek hojnosti u nich doma bol tak naučený, že človek nemôže mať všetko, nuž bol napokon zmierený s tým, čo má.
Apelujúc na osudovú lásku napokon pani z cukrárne Riša - čiastočne omámeného a sčasti nepríčetného od náhle objavenej rozkoše - dohnala až pred oltár, a bola svadba, ktorú si Monika nemohla nechať ujsť. Nebola šokovaná. Ona vlastne aj predpokladala, ako brat dopadne. Buď ostane doživotne sám, alebo si nájde podobnú starú semetriku akú si aj našiel, takže žiadne prekvapenie. No i tak chcela sedieť v prvej rade a z miesta, ktoré jej ako sestre prináležalo, na vlastné oči vidieť tú frašku. Úžasná exhibícia buranov a jej brat, ktorý teraz už medzi nich patrí - a pasuje tam asi ako zlatá tehlička do igelitky - je šťastný a vysmiaty. Tatuško, pripútaj sa, lebo sa budeš musieť v hrobe obracať. Ešte ani polnoc neodbila a polovica nevestiných hostí bola pod obraz, hurónska vrava aj spev, primitivizmus najhrubšieho zrna. A za stolom naproti si mama s perlovým náhrdelníkom okolo krku spôsobne kladie malé sústa do úst, tvári sa, akoby bola v nejakom úplne inom podniku, s tamtým naokolo nemala nič spoločné a nikomu zo svojej rodiny, prirodzene, nemala za zlé, keď sa krátko po večeri, zaskočení dianím, porúčali.
„To sú vzdialenejší príbuzní...“ snažil sa Rišo vysvetliť, no nebolo treba. Veď iba slepý a zaľúbený nevidel, čo je to za spoločnosť, nech by už išlo o bližšiu či vzdialenejšiu vetvu. Nuž ale, sám si to vybral, tak teraz má.
Pani z cukrárne prv robila drahoty. Nepôjde vraj bývať k Rišovi do domu, hoci tam by sa zmestili okrem nich ešte tri rodiny každá s piatimi deťmi, no aj tak. Mladí majú bývať zvlášť, dnes je taký trend, žiadne také, že so svokrou, nuž si zohnali podnájom. Čoskoro ale zistila, že je to bývanie veľmi stiesnené, okrem toho hluk aj prach, lebo Rišo zle vybral, rovno na hlavnej ceste, nuž si to predsa len rozmyslela a radšej našla v ich dome také krídlo v podkroví, kde nemala pocit, že býva u svokry. A Rišo, ako taký pudlík, nasledoval všetky jej rozmarné nápady, plnil vôle a priania. Pomaly ale isto preberal maniere svojej ženy, spôsob reči, štýl jednania, ba aj odvaha akoby mu konečne vzrástla. Pravda, iba v jej prítomnosti a aj to ešte jedným očkom smerom k nej zazeral, či dobre vraví čo vraví, či si správne zapamätal to, čo ona hovorila, lebo to bolo každému jasné, že tie reči nie sú z jeho hlavy. Pôsobil veľmi smiešne a Monika už len pre tú šou, čo brat najnovšie doma predvádzal, čoraz častejšie domov prichádzala. Nepoznala lepší sitkom než ten, ktorý brat pod taktovkou svojej ženy stváral. Bolo to fajn, lebo už sa s ním dalo aspoň hádať. Mal názor, aj keď cudzí, ale mal ho a stál si za ním. Bavila ju táto jeho nová verzia.
Dalo by sa povedať, že časom sa hrany obrúsili, zvykli si na seba navzájom, mama nevestine neokrôchané poznámky totálne ignorovala a ich manželstvo fungovalo. Akoby aj nie, keď neborák tak tancoval, ako ona pískala, a bol pritom ešte aj rád, že niekto vôbec píska. Bola pekelne žiarlivá hoci vedela, že Rišo by sa nikdy neodvážil, strach by mu nedovolil pozrieť sa iným smerom, než mal nakázané, no i tak si ho strážila. Na krok bez nej – okrem práce – nesmel ísť. Život mal nalinajkovaný ako prváčik, a hádam pri tom ani nepostrehol, ako naňho pekne potíšku postupne prešli všetky povinnosti a práce, takže len čo dopachtil z roboty domov, mastil nakupovať, potom toto urobiť, tamto odniesť, hento vybaviť a on poslušne fungoval.
„Do psej matere a čo robí ona?!“ spýtala sa pobúrená Monika mamy, ktorá sa jej výnimočne posťažovala, aký je ten chlapec len preveľmi hlúpy. Hoci sťažovať sa ona naozaj nezvykne. Ale teraz prišla dcéra práve vhod, už to musela zo seba dostať von, lebo mala všetkého akurát tak po krk.
„Boh vie, čo robí? Ja k nim nechodím. Zrejme hore pupkom leží a rozdáva povely ...čo iné?“ odvetila mama a Monika len oči prevrátila. Ste vy podarená rodina, šplechla, no mama mávla rukou. „Mňa do nich nič, chápeš, veď nech si robia ako chcú, len keby ho tak nevyužívala. Veľa toho neviem, oni o sebe nič nehovoria, no podľa mňa má Rišo doma teror. A pritom by mu mohla ruky bozkať. Takého dobrého a pracovitého chlapca si čapnúť... má jediné šťastie a to, že je Rišo taký hlúpy.“ Monika dala mame za pravdu. Taký je dobrý, až je hlúpy. Iný by buchol po stole a pani z cukrárne by makala ako fretka, no on, nie. Bolo to vlastne celkom výnimočné, že sa v Rišovom manželstve spolu s mamou vŕtali, nemali to vo zvyku, ibaže veci skôr či neskôr dozrejú a pohár pretečie. Človeku sa ťažko dlhodobo ignoruje prítomnosť agresora, navyše keď úraduje pod jeho vlastnou strechou. Ešte dačo nespokojne frfotali na jej adresu, keď sa otvorili dvere a vošiel Riško. Bolo to cez týždeň, doobeda, mal v ten deň poobednú a jeho žena bola v práci. V takéto dni sa zvykol u mamy zastaviť na kávu, občas sa aj najedol a každému bolo jasné, že o tom manželka nesmie vedieť. Mal toho dosť na celé doobedie nadiktovaného, nemá čo vysedávať, robota čaká, sama sa neurobí.
„A ty si tu? Ani som si nevšimol auto,“ privítal sestru, na čo ona, že len narýchlo dobehla. Má konečne dlhšie voľno, doniesla mame pár vecí, čo má rada, trocha pokecajú, zájdu si do mesta a večer sa vracia späť. Ich bežný rozhovor, nikto nečakal, že bude plodnejší, no aj tak boli radi, že tam spolu sedia v trojici, bez tamtoho rušivého elementu. Rišo sa spýtal mamy, či niečo nepotrebuje, hoci už podupkával nohou, lebo ešte ani kávu nedopil a už bol nervózny, aby stihol všetko, čo mu žena nakázala, a Moniku priam nadvihovalo. To ani len chvíľu nemôže v pokoji obsedieť? A mama súhlasne mrkla na dcéru, no, vidíš ho, už zas letí, a takto to je vždy... Vtom mu zazvonil mobil, volá manželka. A do sestry vtedy sto čertov vošlo. Tak nie dosť, že ho má non stop pod drobnohľadom, ešte aj z práce ho kontroluje a diriguje? A on, zaskočený, akoby ho prichytila pri krádeži, v momente odložil šálku s kávou a prijal hovor.
„Prosím,“ ohlásil sa placho a aj keď sa mierne pootočil, dalo sa pekne počuť, ako naňho jeho žena breše.
„Kde si? Čo robíš? Bol si už aspoň nakúpiť?“ To je sila, pomyslela si sestra. S matkou sa pozreli na seba a bolo jasné, že myslia na to isté. Desať z deviatich mužov by jej za také jednanie ale že takú strelilo cez pysk, no Riško sa ešte ospravedlňuje, že má sklz. Ale stihne, všetko stihne kým pôjde do práce. Monika v úžase počúvala spŕšku viet ktoré, ako si manželka myslela, nikto okrem jej muža nepočuje a potom dostala spontánny nápad. Taká, pre ňu typická somarina, ktorej nestihla riadne domyslieť koniec ani následky, no v prvom moment jej to prišlo ako náramná prča, ktorou trochu vytrestá tú ochechuľu. Nech ani ona nie je v pohode, keď v nej nemôže byť jej vlastný brat. Vstala, podišla k Rišovi úplne blízko a zmeneným hlasom zamraučala do telefónu, že miláčik, poď späť do postieľky, je mi tam bez teba smutno, zahoď už ten hlúpy telefón a poď ku mne... zatiahla a pučiac sa od zadržiavaného smiechu si sadla späť vedľa mamy. Rišo sa strhol, zlostne zafučal, iba telefón stískal a opakoval že haló, si tam, si tam, no jeho žena tam už nebola. To si posrala, frkol smerom k sestre, ktorá brata takého rozčúleného hádam v živote nevidela, chvíľu bezradne pobehoval po kuchyni celý červený od zlosti, zrejme si predstavoval svoju vlastnú popravu a potom vybehol von.
„To si asi vážne prehnala,“ pridala sa mama, hoci sa huncútsky usmievala, tamtej potvore to priala, no syna už vopred ľutovala. Monika len mykla plecom. „No nemykaj plecom, ty odídeš ale ja tu s nimi ostanem. Kto vie, či mu vôbec uverí.“
„Mami, no tak ale vážne, však sa už aspoň ty preber! Počula si ako sa s ním rozprávala? Ako s handrou!“ a mama síce súhlasne prikývla, no tvárila sa čoraz skľúčenejšie. „No tak, neplaš sa, však jej hádam povie, že som to bola ja. O nič nejde.“
„No, len aby...ty ju nepoznáš. Urobí nám tu obidvom peklo.“
„Nech skúsi. Potom bude mať dočinenia so mnou.“ prsila sa Monika, no v podstate sa spoliehala na to, že kým príde tá dračica domov, ona už bude dávno preč. Nemala najmenšiu chuť vidieť a počuť tú primitívnu kravu, ktorú si ten mumák, jej brat, vzal za ženu. Mýlila sa. Ani kávu nedopila a švagriná bola doma. Monika taký slovník a takú hádku naozaj veľmi dávno nikde nepočula, ani vo vieche, čo má neďaleko svojho bytu, kam chodí ozaj nenáročná spoločnosť sídliskových pijanov, a aj mama len sedela a neveriacky krútila hlavou. Nevesta vyčíňala už aj prv, ale toto... A Rišo dačo vysvetľuje, sotva sa k slovu dostane, habká, prosíka a presviedča ju o tom, že to celé je nedorozumenie. Že to tá krava Monika bola, nech sa jej len ide spýtať, tam sedí, v kuchyni u mamy, no ona ho hravo prekričí, vraj to nech hovorí tomu, kto seno žerie a nie jej. A zhrozená mama dcére len pohybom hlavy naznačila, či by nebolo dobré ísť tam a povedať, ako to celé bolo, no Monika rovnako len posunkom späť, že ani na rozume nemá ísť sa im do toho montovať. Však sa ona vyvrieska, vychladne, a potom jej možno povie, že aká je len hlúpa, ak sa takto rozčuľuje, ani žartu nerozumie, no predovšetkým, že nedôveruje svojmu dobrému mužovi. „A vôbec, mami, chápeš, že my sa tu dorozumievame ako v pantomíme, lebo vám tu jedna primitívna hlupaňa diktuje pravidlá? To kam ste až nechali veci zájsť? No ja mám dosť!“ Vstala, vyšla na chodbu, zrúkla že hej, počúvaj, fakt som to bola ja, hádam si len nemyslíš, že by ťa Rišo mal odvahu podvádzať, no žena, ktorej sa už očividne zmocnil amok, ju vôbec neregistrovala. Nuž vošla späť k mame, objala ju, prepáč, ak si to aj ty zlízneš, mal to byť fór, v inej rodine by sa tomu všetci zasmiali a bolo by, povedala, obliekla sa a odišla. Jedno treba jej pôvodnej rodine uznať, dumala, kým sadala do auta, nech boli akí boli, zvládli ísť životom bez toho, aby sa znížili k takémuto jednaniu. Dodatočne bola rodičom vďačná, že nemusela zažívať žiadne hádky či scény. Brata jej bolo veľmi ľúto, ale pomôcť si môže len on sám. Hádam mu po tejto exemplárnej hádke svitne, že čokoľvek iné môže byť len a len lepšie, chvíľu dúfala, že ho to preberie a pošle svoju starú tam, skade prišla, no nestalo sa tak. A zas jej len hlúposti behali po rozume, že či by sa neoddalo oprobovať ešte raz naňho spoza skrine vybafnúť, možno by sa mu v hlave dačo upratalo, no zahnala podobné myšlienky. To, čo sa bratovi, neborákovi deje so životom, nie je smiešne. Nech už je aký je, ale aby s ním ktokoľvek takto zametal, to si vážne nezaslúži. Keď telefonovala s mamou, priam sa bála na to spýtať, radšej sa bavili o všetkom možnom, len nie o Rišovi a jeho žene. Vyhýbali sa tej téme dobrý mesiac, možno aj dva, no napokon jej zvedavosť nedala pokoja, nuž sa spýtala.
„Nie je to dobré, Monika,“ povedala mama. „Riško už ani do práce sám nesmie chodiť, ona ho vozí a aj ho po práci čaká. A on si ešte pochvaľuje. Vraj je to v konečnom dôsledku oveľa pohodlnejšie, keď ho takto vyváža, nemusí sa terigať autobusom. Ten náš Rišo je zjavne úplne beznádejný prípad.“ Nedalo sa nesúhlasiť, no skôr, než by Monika čokoľvek povedala, mama zmenila tému a už hovorila o inom. Bol to jej tradičný spôsob ako dať najavo, že sa o niečom už ďalej nechce baviť. Monika opäť zacítila závan dávno zašlých dní, áno, kedysi, keď bola malá, ju tento mamin zvyk nenormálne štval, keď takto prehodila výhybku a začala hovoriť o hlúpostiach, namiesto aby vybavila dcérinu nástojčivú otázku. No teraz, teraz sa vďačne pridala.
